Po objavení Ameriky v roku 1492 patrili práve melokaktusy medzi prvé rastliny, ktoré sa dostali do Európy. O tom svedčia aj prvé vyobrazenia a popisy týchto exotických rastlín napr. holandským lekárom a botanikom Charles de l´Écluse v diele Exoticorum z roku 1605 ako Echinomelocactos alebo ešte skoršia zmienka od francúzskeho lekára a botanika Jacques Daléchamps z roku 1586 v diele Historia Generalis Plantarum.
K založeniu rodu Melocactus v roku 1827 pristúpili dvaja nemecký páni, prírodovedec Heinrich Friedrich Link a záhradník-botanik Christoph Friedrich Otto. Prvým zadeleným druhom do uvedeného rodu bola Hermann Karstenom, nemeckým botanikom a geológom v roku 1882 Linného rastlina Cactus melocactus ako Melocactus melocactus. Cactus melocatus popísal v roku 1753 švédsky prírodovedec Carl von Linné (*1707- †1778). Vzhľadom k tomu, že medzinárodná botanická nomenklatúra (odsek 23.4) nepripúšťa rovnaký rodový aj druhový názov pre jednu rastlinu (Tautonym), bola v roku 1991 Nigel Paul Taylorom vrámci jeho revízie juhoamerických melokaktusov platne popísaná ako Melocactus caroli-linnaei N.P.Taylor. Táto rastlina je rozšírená na ostrove Jamaika.
Melocactus caroli-linnaei
Melokaktusy rastú v teplých oblastiach (tropické a subtropické pásmo) amerického kontinentu. Ich rozšírenie možno opísať myslenou čiarou od západu Mexika cez karibské ostrovy, ďalej na juho-východ smerom cez Venezuelu do Brazílie a späť k Mexiku cez Peru a Equádor. Rod zahŕňa rádovo asi 40-ku druhov, podľa toho, práve ku ktorému systematickému členeniu sa prikláňame. Rastliny dosahujú rôznych veľkostí od vzrastom najmenšieho 10 centimetrového kubánskeho M.matanzanus až po hádam najväčšieho 50 centimetrového M.giganteus alebo M.intortus. Spolu s cefáliom merajú tieto rastliny aj takmer 1m do výšky. Rod melokaktus sa prispôsobil aj rôznym nadmorským výškam. Vyskytuje sa tak pri tesnom pobreží oceánu, napr. M.acunae, M.harlowii a pod., kde si užívajú poprašok morskej vody až po nadmorské výšky do 2200 m.n.m kam sa šplhá M.andinus.
Melocactus matanzanus
Je útvar, ktorý je charakteristickým znakom celého rodu.
Morfologicky je podobný aj rod Discocactus, ktorý takisto skrášľuje centrálné cefálium (cephalium).
Na rozdiel od centrálneho cefália sa bočným cefáliom (pseudocephalium) zdobia aj ďalšie teplomilné rody ako sú Buiningia,
Coleocephalocereus, Austrocephalocereus, Micranthocereus a pod. Jednou z ďalších foriem cefália je priebežné
cefálium, keď rastlina na konci vegetačného obdobia tvorý chumáče štetín a vlasov, ktoré však začiatkom novej
sezóny prerastá a tak rastlina pokračuje v raste s novou odnožou. Typickým zástupcom je brazilský rod Arrojadoa.
Tvorba cefália u melokaktusov je znamením, že rastlina dospela. Ukončuje rast tela a v ďalšej fáze svojho dospelého života sa venuje
už len narastaniu tohoto útvaru a samozrejme kvitnutiu a tvoreniu plodov.
Hlavnou úlohou cefália je chrániť kvety a následne vytvorené plody pred predčasným
zberom vtákov a zvierat.
Kvety sú relatívne drobné a ich farba sa mení len v blízkom spektre červenej farby. Najväčší kvet má kubánský
M. evae (až 3cm široký).
Plody melokaktusov sú kyjovitého tvaru, ktoré sú buď biele, bledoružové, ružové, červené a fialové.
Melocactus azureus
Rod Arrojadoa
Zdroj: cl-cactus.com
Melocactus evae